Týždeň pred Veľkou nocou som sa rozhodol stráviť duchovné cvičenia v trapistickom kláštore. Bolo nás tam spolu asi tridsať exercitantov, mladých i starých, z rôznych kútov Ameriky.
            Aký prameň života, aká sila a milosť bola v každej modlitbe, v nádherných spevoch, v každej svätej omši! Mal som pocit, akoby každú chvíľu mi malo srdce vyskočiť z hrude!
            A keď nastal Zelený štvrtok, múrmi toho veľkého kostola sa rozľahol Jeremiášov nárek: „Pozrite a viďte, aká bolesť je ako bolesť moja... Z výšin zoslal oheň do mojich kostí a potrestal ma: pred nohy mi rozprestrel sieť, zanechal ma v opustení, trýzni ma žiaľom celý deň.“ Nebolo ťažké rozpoznať hlas Krista v liturgii jeho Cirkvi, krik bolesti jeho utrpenia, ktorého opätovné pripomínanie sa práve začínalo – ako každoročne - v kostoloch kresťanstva na celom svete.
            Počas tých obradov som videl mníchov veľmi zblízka. Žasol som nad tým, ako sú úplne ponorení do liturgie a ňou premieňaní. Najväčší dojem na mňa urobila ich prostota. Starali sa o jedinú vec: robiť to, čo mali robiť, spievať, čo mali spievať, ukláňať sa, pokľaknúť v predpísaný moment a robiť to všetko čo najlepšie, bez zmätku, bez príkras, bez predstierania. Myslím, že som nikdy nevidel takú neafektovanosť a také odpútanie sa od seba ako u týchto mníchov. Neviem, či si uvedomovali, aký účinok liturgické úkony, ktoré vykonávali ako skupina, na nás, pozorovateľoch, zanechávali.
            Stále viac sa mi zdalo, akoby tento kostol bol skutočnou metropolou našej krajiny. Akoby bol stredom všetkej jej vitality. Príčinou a dôvodom, prečo národy ešte držia pohromade. Títo muži, skrytí v anonymite chóru a svojich bielych odevov, robili pre svoju krajinu to, čo nikdy nemôže vykonať žiadna armáda, žiadny kongres, žiadny prezident – získavajú pre ňu milosť, ochranu a Božie priateľstvo.
            Na Veľký Piatok boli obrady veľmi dlhé. Až po desaťhodinovom, takmer nepretržitom speve žalmov naraz kláštor stíchol a znehybnel. Nemohol som sa už modliť, nemohol som si už ani čítať.
            Unikol som z kláštora von pod zámienkou, že si ho chcem vyfotografovať. Vydal som sa cestičkou popri kláštore, cez potok ďalej údolím. Slnko hrialo, vzduch bol pokojný. Niekde spieval vták. Všade v skalných stenách kvitli fialky. Svojím spôsobom bolo pre mňa úľavou uniknúť z atmosféry intenzívnej modlitby, ktorá už dva dni prenikala tieto budovy. Bolo toho na mňa príliš veľa.
            Prišiel som sem, aby som skúmal, či moja intenzívna túžba po živote v kláštore medzi mníchmi nie je iba ilúzia. Či je naozaj pravda, čo mi povedal jeden mních, že ja nemám povolanie pre život v kláštore a pre kňazstvo. Teraz som prežíval svoj „svätý týždeň“, bojoval som svoj vnútorný boj. Bol to môj podiel na Kristovom utrpení, do ktorého som sa tu, spolu so všetkými, ponáral. Keď som si pomyslel na to neskutočné duchovné napätie, stlačené a koncentrované za múrmi tohto kláštora, ako dopadá na hlavy mníchov, povedal som si: „To by ma zabilo...“ Po tom všetkom, čo som zažil, som sa snažil presvedčiť sám seba, že kontemplatívny život v klauzúre nie je pre mňa, pretože by mi tam chýbal „čerstvý vzduch“.

            Keď som sa vrátil z duchovných cvičení „do sveta“, cítil som sa ako niekto, kto zostúpil z riedkeho vzduchu veľhory dole. Pozoroval som ľudí na ulici, ako sa chovajú – a ich chvat a úzkostlivosť mi zrazu pripadali nesmierne zbytočné. Srdce vo mne pokleslo: „Kam som sa to vrátil? To som naozaj predtým takto žil celé roky?“ Rýchlo som sa spamätal a prchal som z tej divnej bláznivej ulice, kým som nenašiel cestu do katedrály. Tam som pokľakol a modlil som sa.
            „Naozaj sa bojím duchovného napätia v tom kláštore?“ V mojej mysli opäť prebiehal boj. Chcel som ísť za kňazom, jedným múdrym mužom, ale zadržala ma absurdná vec: akýsi slepý impulz, nejasný, hmlistý, iracionálny. Týkal sa podvedomého strachu, že sa raz navždy definitívne dozviem, že nemám povolanie pre rehoľný život. Bol to strach z konečného zamietnutia. Možno som si chcel zachovať nejednoznačnú, neurčitú pozíciu, kedy smiem naďalej aspoň snívať o vstupe do kláštora.
            Uprostred tohto konfliktu som znenazdania dostal nápad, ktorý len dokazoval, že v duchovnom živote som vôbec nebol pokročilý. Napadlo ma poprosiť Boha, aby mi dal poznať, čo by som mal urobiť – a to skrze miesto vo Svätom Písme. Šlo o to – otvoriť Knihu, položiť naslepo prst na stránku a vziať doslova to, čo tam je napísané. Niekedy to vo výnimočných situáciách robievali svätci, ale omnoho častejšie poverčivé ženy. Aj v mojom počine bol najskôr prvok poverčivosti.
            Pomodlil som sa teda a otvoril Písmo. Položil som prst na stránku a povedal: „Nech je to čokoľvek, je to slovo pre mňa.“ Pozrel som sa a tie slová ma skoro položili. Zneli: „Ostaneš nemý.“ Bol to dvadsiaty verš prvej kapitoly Lukáša, kde anjel prehovára k Zachariášovi, otcovi Jána Krstiteľa.
            Zaujímavé – v celej Biblii možno nebolo slovo bližšie pojmu trapista, aspoň pre mňa, pretože som bol presvedčený, tak ako väčšina ľudí, že „trapista“ je to isté ako „mlčanie“.
            Avšak ihneď som sa dostal do problémov, ktoré dokazujú, aká je to hlúposť hľadať v Písme veštbu. Keď som nahliadol do kontextu, vnímal som, že Zachariáš je káraný za to, že kladie toľko otázok. Mám to teda chápať ako zlé znamenie? Skoro som si uvedomil, že sa do svojich úvah stále viac zapletám. Vlastne som vedel iba jedno – ostal som ešte vo väčšej neistote ako pred otvorením Písma.

(zdroj: Thomas Merton, Sedemstupňová hora, str. 262-266)